Herec Roman LUKNÁR: Veľký rozhovor o návrate do Rače (+fotogaléria)


RAČA – Hoci patrí Roman Luknár (47) už roky medzi slovenskú hereckú elitu, zachoval si triezvy odstup od sveta šoubiznisu a takzvaných celebrít. Keď hovorí o svojich pocitoch, vystihuje myslenie celej generácie štyridsiatnikov, ktorí pri budovaní životného zázemia a istôt zistili, že tie najvzácnejšie veci sa kúpiť nedajú. Jeho slová o tom, ako veľa preňho Rača znamená nie sú frázou. Na naše otázky odpovedal po račansky, ale keďže sme si neboli istí, či ich v račanštine gramaticky správne napíšeme, preložili sme ich s veľkým sebazaprením do slovenčiny…

Roman, vysvetlite konečne podrobne, ako je to s vami a Račou…
– Prvé mesiace života som prežil u babky na Rostovskej ulici v Rači a potom sme sa odsťahovali do Pezinka, kde sme boli asi deväť rokov. Ďalších päť rokov nasledovalo v Dúbravke a od Vianoc 1979/80 znova v Rači. Pamätám si, že na práve dostavanom sídlisku Záhumenice sa svietilo asi v dvoch bytoch – ten jeden bol náš. Strašne sme už chceli bývať zasa v Rači a osláviť tu aj Nový rok, takže sme sa nasťahovali medzi prvými a boli tu až do roku 1990, vtedy som odišiel žiť do Španielska. Po návrate som chvíľu býval v prenájme v Krasňanoch, v tých nových domoch nad Peknou cestou. Moc sa mi tam nepáčilo, zámožní susedia mi nadránom po príchode zo zábavy vykrikovali pod oknami, že tam býva Duško (postava z Paneláka – pozn. redakcie) a že nech si idem s nimi štrngnúť. Ale v lete som si kúpil byt opäť na Záhumeniciach pri zdravotnom stredisku. Takže som zasa doma!

Roman Luknár pod Kamennou sviňou v lese nad Kopanicami.

Roman Luknár pod Kamennou sviňou v lese nad Kopanicami.

Kedy ste sa defi nitívne vrátili zo Španielska?
– 25. augusta 2009.

To viete tak presne?
– Presne, lebo môj kamarát Peťo Mesároš pre mňa urobil Štedrý večer a odvtedy ho každý rok oslavujeme aj v auguste.

V každom prípade teda vitajte znovu medzi Račanmi!
– Ďakujem, ale už ma privítali na národnom výbore. Keď som si tam prišiel v septembri nahlásiť trvalý pobyt, všetci vyšli z kanclov, zdravili ma, fotili sa so mnou. A po miestnom úrade kričali: Romino je zase Račan! Prišiel aj starosta – podal mi ruku, že ahoj a vitaj. Strašne príjemný pocit.

Jedna vec sú kamaráti, známi, ale druhá vec, či má človek v Rači kam ísť a čo robiť. Pochodili ste svet, čo na to hovoríte?
– Je pravda, že by sme mali na takom spoločnom nažívaní popracovať. Podľa mňa chýba trošíčka kultúry. Žije nás tu dosť Račanov a treba s tým niečo robiť! Nechcem nič hovoriť ani sľubovať dopredu, ale povedal som to starostovi aj vicestarostovi, že aj ja rozmýšľam, čím by som mohol pomôcť. Máme tu zrekonštruovaný Nemecký kultúrny dom a keď už sme naňho dali toľko peňazí, bola by škoda, aby ostal prázdny.

Aké máte spomienky na detstvo takpovediac na dedine?
– Ja som mal takého dedka, Benka Luknára, že paráda! Bol spojár a keď išiel na penziu, tak začal robiť stolárčinu. Prešiel som s ním polovicu račianskych barákov, chodievali sme spolu na fušky. Robil kredence, nábytok, okná, dvere. Detstvo som trávil v jeho šope na Rostovskej 23. To číslo je moje šťastné a sprevádza ma celý život – v Dúbravke som býval na Strachotovej 23, meniny mám dvadsiatehotretieho, poctivosť som stratil dvadsiateho tretieho a aj som sa ženil 23. S tým číslom mám strašne veľa spoločné. Spomínam si aj na orientačný beh, ten bol silný.

Vy ste behali po lesoch s mapou?
– No, já ani tak moc nie, ale Zuzka Bartáková behala a strašne sa mi lúbila, tak som nemal inú možnosť ako bežať vedľa nej. Viete, v akej som bol kondícii? Ona behala súťažne, týždenne 350 kilometrov. Ja som cez týždeň nemohol, ale sľúbila, že v sobotu budeme spolu. Že si môžeme ísť zabehať – na Babu a späť. Tak sme si zabehli 25 kilometrov, mne sa triasli nohy a bol som v siedmom nebi. Viac ako bežec ste sa však preslávili herectvom.

Ako sa človek stane hercom?
– Už keď som mal šesť rokov, ani neviem ako, som sa ocitl v Pezinku v nejakom recitačnom súbore. Recitoval som odmalička. Dávali mi za to v škole jednotky, posielali ma aj na súťaže. Dokonca som raz vyhral celoštátne kolo Puškinovho pamätníka v Prahe. Vtedy ma vyboškávali všetci tí generáli s medailami. Pritom som vedel len dve básničky – Tak prišli k nám a Vasilij Ťorkin. Pre istotu som recitoval vždy, keď som v škole niečo nevedel – aj na maturite na strojníckej priemyslovke na Fajnorovom nábreží. Sadnite si Luknár, tu máte štyrku a už nerecitujte!

Čudná škola pre herca…
– Otec nechcel, aby som išiel na gymnázium: Nezoberú ťa na vysokú, a čo budeš robiť? Na strednú školu som išiel ako štrnásťročný, ako som mal vedieť, čím chcem byť? V tom čase som už nakrúcal asi štyri roky. Pomohlo mi, že som sa stal členom divadla Ludus. Keď som hral vo fi lmoch a pýtal sa trebárs režiséra, čo mám robiť, aby som sa stal hercom, poslali ma tam, aby som si vyskúšal divadlo. Stretli sme sa tam tuším všetci neskorší herci jednej generácie – Gučík, Frenglová, Noga, Ady Hajdu… Vďaka tomu mám krásne zamestnanie!

Musí byť úžasné mať talent na rozdávanie pocitov a ešte k tomu za to dostávať aj slušne zaplatené.
– Najkrajšie je to, že si v postavách človek vyskúša to, čo v živote nemôže. Asi preto mám najradšej role hajzlíkov. Chováš sa ako prasa, voláš sa úplne ináč a ešte ti za to aj zaplatia!

Slideshow:

This slideshow requires JavaScript.

Aj v živote niekedy hráte, aby ste nemuseli ukázať svoju pravú tvár?
– Ja sa v živote už takmer s nikým nestýkam. Iba s mojim bratrancom Peťom Mesárošom. Vážne. Ja už nepotrebujem byť s ľuďmi, skôr chcem mať svatý pokoj od každého. Ísť do mesta, do Bratislavy a tváriť sa, že ma zaujímajú ich reči o tom, aké majú nové autá, kšefty, koho okradli, to je pre mňa strata času. Mám 46 rokov, nepotrebujem sa pretvarovať, že ma tieto reči bohvieako zaujímajú.

Veľa ľudí si uvedomuje, v akom bizarnom svete žijeme, a že skoro všetko ovládajú peniaze. Ale aj tak ich každý potrebuje. Kde je tá hranica, keď si človek môže povedať, že sa tomu všetkému vyhne?
– Asi vtedy, keď si uvedomíme, ako strašne krátko sme na tomto svete. Keď vám raz povedia, že to máte za pár, už vám nebude do smiechu. A všetky autá, domy, telefóny, vám budú na prd. Môj sen bol vrátiť sa do Rače. Ale za nové byty tu niektorí developeri pýtajú 300 000 eur za holobyt! Asi sa zbláznili. To si radšej hore v lese postavím chatku za 20 000 a som vybavený.

Keď je zle, človek si uvedomí, ako málo mu stačí k životu aj ku šťastiu…
– Ja sa za ničím nenaháňam. Ráno nasadnem v teplákoch a kroksoch do auta, odveziem sa na natáčanie do štúdia na Kolibe. Tam sa prezujem do druhých kroksov, kostymérky ma oblečú na plac. Po nakrúcaní som zasa v teplákoch, prídem domov a ak ešte niekam idem, tak hore ku bratrancovi na chatu. Nikam inam sa mi chodiť nechce, nič viac nepotrebujem.

Vaši synovia vyrastali v Španielsku, určite tam mali aj zázemie, kamarátov. Ako prijali vašu túžbu vrátiť sa na Slovensko a do Rače?
– Poznali to tu odmalička, chodievali sem na letné aj zimné prázdniny. Momentálne je im tu dobre, žijú muzikou. Starší sa stretáva s Miškom Bugalom – najlepším džezovým gitaristom, každý týždeň sú u nás a cvičia, takže sa mu splnil sen, keď v Madride obdivoval jeho kúsky na youtube. Keď sme prišli, hovorím mu: Tak ten ťa bude učiť! Mladšieho Janka zasa učí Martin Valihora hrať na bicích, takže ten je tiež spokojný a šťastný.

Rozhovor bol uverejnenený v novembri 2011 v spravodaji Račan

Galéria:

Reklamy

One thought on “Herec Roman LUKNÁR: Veľký rozhovor o návrate do Rače (+fotogaléria)

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s